Levočské vrchy
Levočské vrchy sú flyšové pohorie na severovýchode Slovenska v Prešovskom kraji, rozprestierajúce sa severne od Levoče medzi Spišom a Šarišom. Ich najvyšším vrchom je Čierna hora s výškou 1 289,4 m n. m. Osobitosťou pohoria je spojenie rozsiahlych lesných chrbtov, rozvodia dvoch morí a krajiny výrazne poznačenej niekdajším vojenským obvodom Javorina.
Poloha a geografické zaradenie
V geomorfologickom členení Slovenska patria Levočské vrchy do Podhôľno-magurskej oblasti Vonkajších Západných Karpát. Od Tatier ich na západe oddeľuje Podtatranská kotlina, na juhu susedia s Hornádskou kotlinou. Smerom na severozápad nadväzujú na Spišskú Maguru, na severe a východe na Spišsko-šarišské medzihorie; pri juhovýchodnom okraji sa nachádzajú Bachureň a Branisko.
Pre orientáciu v pohorí sú dôležité nielen Levoča a Kežmarok, ale aj severné a východné podhorie. K prístupovým obciam patria Ihľany, Jakubany či Kolačkov. Južnú časť približujú Levočská Dolina, Uloža, Torysky a Oľšavica, ktoré sa objavujú aj v doložených priebehoch turistických a cyklistických trás.
Tri podcelky a rozdielny charakter krajiny
Oficiálne geografické názvoslovie rozlišuje tri podcelky Levočských vrchov. Kolačkovský chrbát ani Ľubické predhorie preto nie sú samostatnými podcelkami rovnakej úrovne, ale menšími časťami Levočskej vrchoviny.
- Levočská vysočina zahŕňa najvyššie horské polohy pohoria.
- Levočská vrchovina sa ďalej člení na Kolačkovský chrbát a Ľubické predhorie.
- Levočské planiny zahŕňajú Oľšavickú planinu a Levočské úboče.
Rozdiel medzi vysočinou a planinami nie je iba názvoslovný. Vo vyšších polohách sa uplatňuje podhôľny reliéf, kým nižšie časti majú aj podobu nekrasových planín a rozvetvených chrbtov. Levočské planiny teda nemožno automaticky stotožňovať s vápencovými planinami krasových pohorí.
Flyšové podložie a najvyššie vrchy
Geologicky patrí územie k vnútrokarpatskému paleogénu. Významnú úlohu v jeho stavbe majú pieskovce, ktoré sa striedajú s jemnejšími sedimentmi, najmä ílovcami. Označenie flyš vystihuje práve takéto striedanie sedimentárnych vrstiev. Geologické zaradenie pritom treba odlišovať od geomorfologického členenia, ktoré pohorie zaraďuje do Vonkajších Západných Karpát.
Z mohutnejších chrbtov vybiehajú do strán rázsochy oddelené hlbokými dolinami. Najvyššie vrchy prekračujú hranicu 1 200 metrov, no samotná nadmorská výška ešte neznamená otvorený vyhliadkový vrchol alebo jednoduchý turistický prístup.
- Čierna hora – 1 289,4 m n. m., najvyšší bod Levočských vrchov.
- Siminy – 1 287,2 m n. m., ďalší z najvyšších vrchov pohoria.
- Ihla – 1 282,6 m n. m., výrazný vrch vo výškovej skupine nad 1 280 metrov.
- Repisko – 1 250,8 m n. m., jeden z vyšších vrchov centrálnej horskej oblasti.
Voda smeruje do Baltského aj Čierneho mora
Levočskými vrchmi prechádza rozvodie úmorí Baltského a Čierneho mora. Severnú a západnú časť odvodňujú prítoky Popradu, medzi nimi Ľubica, Holumnický potok, Lomnický potok a Jakubianka. Voda z tejto strany pohoria patrí do baltského úmoria.
Východné svahy odvodňuje Torysa so svojimi prítokmi; samotná Torysa v Levočských vrchoch aj pramení. Južné svahy odvádzajú vodu do Hornádu prostredníctvom Levočského potoka, Margecianky a ďalších tokov. Torysa aj Hornád patria do čiernomorského úmoria. Pohorie tak tvorí pramenné zázemie viacerých tokov, ktoré pokračujú do odlišných častí východného Slovenska.
Lesy, lúky a ochrana vtáctva
Lesy Levočských vrchov nemožno opisovať ako jednotný prirodzený smrekový porast. V lesnom hospodárstve územia majú významné zastúpenie smrek obyčajný, buk lesný, smrekovec opadavý a jedľa biela. Ochranárske podklady upozorňujú na nadmerné zastúpenie smreka aj na význam starších porastov, dutinových stromov a odumierajúceho dreva.
Chránené vtáčie územie Levočské vrchy bolo vyhlásené s účinnosťou od 1. januára 2013 a má výmeru približne 45 598 hektárov. Patrí do sústavy Natura 2000. Jeho hranice predstavujú právne vymedzené chránené územie, nie automaticky presný obvod rovnomenného geomorfologického celku.
Predmetom ochrany sú napríklad orol skalný, orol krikľavý, bocian čierny, sova dlhochvostá, tesár čierny a rybárik riečny. Ochrana sa preto netýka iba lesov: dôležité sú aj lúky, pasienky a vodné toky. V rámci vtáčieho územia sa nachádzajú prírodná rezervácia Bišar a prírodné pamiatky Podhorské a Jazerec.
Javorina a zaniknuté Ľubické Kúpele
Novodobé dejiny veľkej časti pohoria ovplyvnilo vojenské využívanie. Vojenský obvod Javorina bol zrušený k 1. januáru 2011 a jeho územie sa rozdelilo medzi okolité obce. Išlo o zásadnú zmenu po desaťročiach, počas ktorých vojenský priestor obmedzoval bežné využívanie krajiny.
Konkrétnym príkladom zaniknutého osídlenia sú Ľubické Kúpele, pôvodne spojené s Ľubicou. Ich história súvisela so sírnymi prameňmi a kúpeľnými stavbami; písomný opis prameňa zanechal v roku 1720 Juraj Bohuš. Kúpeľná osada zanikla v súvislosti so vznikom vojenského priestoru. Nejde teda o fungujúce kúpele, ale o historickú lokalitu pripomínajúcu prerušený vývoj osídlenia v pohorí.
Doložené turistické a cyklistické spojenia
Informačná kancelária mesta Levoča zverejňuje konkrétne priebehy trás aj s mapovými podkladmi. Pre návštevníka sú užitočnejším východiskom než predstava, že každý lesný chodník alebo každý vysoký vrchol predstavuje značený turistický cieľ.
- Z Levoče do Levočskej Doliny: spojenie od Košickej brány cez Mariánsku horu, Druhú lúku, Kúty, Diablov vrch a lokalitu Pri Diablovej diere.
- Z Levočskej Doliny do Oľšavice: trasa cez Kúty, Diablov vrch, Zimnú hôrku, Uložu, Krúžok a sedlo Pavľany.
- Cyklistické spojenie Levoče s Kežmarkom: vedie cez Zbojnícku lúku, Brezovú, Hradisko, Tvarožnú a Ľubicu.
Na severnej strane obce uvádzajú ako východiská najmä Ihľany a Jakubany. Pri plánovaní dlhšieho prechodu treba rozlišovať medzi značenými trasami a ostatnými lesnými komunikáciami. Mestské podklady upozorňujú aj na náročnejšiu orientáciu mimo značenia, preto je vhodné vyberať konkrétny priebeh podľa aktuálnej mapy, nie iba podľa názvu cieľového vrchu.
Zdroje a ďalšie informácie
Chýba nám tu niečo? Doplníme.