Veporské vrchy
Veporské vrchy sú pohorie v západnej časti Slovenského rudohoria na strednom Slovensku, južne od Horehronia. Ich najvyšším vrchom je Fabova hoľa s výškou 1 439 m n. m. K charakteristickým črtám pohoria patria rozsiahle lesy, plošinaté chrbty rozčlenené hlbokými dolinami, laznícka krajina Sihlianskej planiny a zachované doklady lesného hospodárstva.
Poloha a štyri geomorfologické podcelky
V geomorfologickom členení patria Veporské vrchy do oblasti Slovenské rudohorie a subprovincie Vnútorné Západné Karpaty. S pohorím sú úzko späté Čierny Balog a dolina Čierneho Hrona; vo východnej časti vystupuje masív Fabovej hole, ktorého svahy zasahujú do katastrov Polomky, Pohronskej Polhory a Tisovca. Pohorie preto nemožno stotožňovať iba s okolím Brezna ani s jediným horským hrebeňom.
Oficiálne geografické názvoslovie rozlišuje štyri podcelky. Názov Fabova hoľa pritom označuje nielen konkrétny vrchol, ale aj rozsiahlejšiu geomorfologickú jednotku.
- Fabova hoľa – podcelok s najvyšším bodom celého pohoria.
- Balocké vrchy – členitá časť s plošinatými chrbtami a hlboko zarezanými dolinami v širšom okolí Čierneho Balogu.
- Sihlianska planina – územie s odlesnenými plošinami, poľnohospodárskou krajinou a rozptýleným osídlením.
- Čierťaž – podcelok s hornatinovým reliéfom v severozápadnej časti pohoria.
Ako vznikol dnešný reliéf
Pre Veporské vrchy sú typické široké chrbty a plošiny, ktoré od seba oddeľujú dlhé, úzke doliny. Sú pozostatkom staršieho zarovnaného povrchu, ktorý bol neskôr nerovnomerne vyzdvihnutý a rozrezaný vodnými tokmi. Viaceré doliny sledujú zlomové línie. Dnešná podoba pohoria je teda výsledkom pôsobenia tektonických pohybov, rozdielnej odolnosti hornín a postupného odnosu materiálu.
Geologická stavba nie je jednotná. Na Sihlianskej planine vystupujú kryštalické horniny veporika, najmä tonality a granodiority. Odlišný pôvod má vrcholová časť Klenovského Vepra, ktorá predstavuje zachovaný zvyšok lávového prúdu. Veporské vrchy preto nie je presné opisovať ako jednoliate sopečné pohorie: vulkanické pozostatky tvoria iba časť ich geologickej skladby.
Fabova hoľa a Klenovský Vepor
Fabova hoľa je najvyšším vrchom Veporských vrchov, zároveň však leží na území Národného parku Muránska planina. Geomorfologická príslušnosť a hranice chráneného územia sa tu neprekrývajú. Jej masív má lesný charakter a vo vysokých polohách sa uplatňujú smrečiny s prímesou jarabiny. Samotný názov „hoľa“ preto nemožno chápať ako záruku rozsiahleho bezlesého vrcholu.
Klenovský Vepor je ďalším významným vrchom pohoria a cieľom pešej turistiky. Cez jeho vrchol prechádza Rudná magistrála a jedným z východísk je Klenovec v doline Klenovskej Rimavy. Jeho význam nespočíva len v turistickej trase: zachovaný vulkanický útvar umožňuje spoznať geologickú minulosť územia priamo v horskom teréne.
Sihlianska planina: lesy, lúky a lazy
Sihlianska planina má odlišný krajinný obraz než vysoké lesnaté masívy pohoria. Jej centrálne časti sú pomerne ploché a odlesnené, popretkávané menšími dolinami so strmšími, často zalesnenými svahmi. Lesné komplexy sa tu striedajú s poľnohospodársky využívanými plochami a osídlenie má laznícky charakter.
Súvislejšie lesy sa zachovali najmä na okrajoch planiny, kde povrch klesá do dolín. Na južnom a juhovýchodnom okraji sa prejavuje teplejší vplyv Lučenskej kotliny a rastú tu aj dubové a dubovo-hrabové lesy. Rozdiel medzi týmito porastmi a vysokohorskými smrečinami Fabovej hole ukazuje, aké rozmanité prírodné podmienky Veporské vrchy zahŕňajú.
Doliny Čierneho Hrona a pramene Rimavy
Dôležitou riečnou osou balockej časti pohoria je Čierny Hron, ktorý ústi do Hrona v Hronci. Jeho dolina a bočné doliny mali zásadný význam pre sprístupňovanie lesov a dopravu dreva. Pri sútoku Čierneho Hrona s Kamenistým potokom sa nachádza lokalita Svätý Ján, kde sa historicky stretávali vodná doprava dreva, lesná železnica a sieť lesných ciest.
Pod Fabovou hoľou pramení Rimava. Odtiaľ smeruje k Tisovcu a ďalej na juh; patrí do povodia Slanej. Pramenná oblasť je zároveň konkrétnym turistickým cieľom, ku ktorému mesto Tisovec uvádza značené prístupy z Tisovca aj od sedla Zbojská.
Dobročský prales a ochrana prírody
Medzi najvýznamnejšie prírodné lokality Veporských vrchov patrí Dobročský prales v katastri Čierneho Balogu. Jeho ochrana siaha do roku 1913. Zachováva pôvodný karpatský zmiešaný les, v ktorom sa bez hospodárskych zásahov striedajú štádiá dorastania, optima a rozpadu. Staré stromy, odumreté drevo a nastupujúca mladá generácia tu vytvárajú priestorovo aj vekovo rozmanitý porast.
Hlavnými drevinami sú jedľa biela, buk lesný a smrek obyčajný, doplnené javorom horským, jaseňom štíhlym a brestom horským. Prales poskytuje podmienky pre dutinové hniezdiče vrátane ďatľov a sov. V roku 1998 získal Európsky diplom Rady Európy.
- Dobročský prales: v jadre rezervácie platí piaty stupeň ochrany; nejde o priestor na voľný pohyb návštevníkov.
- Náučný chodník od Tlstého javora: približuje prales z jeho ochranného pásma bez potreby vstupovať do jadra.
- Návšteva rezervácie: prípadnú odbornú exkurziu treba vopred riešiť so Správou CHKO Poľana.
Lesnícke dedičstvo Čierneho Balogu
Dejiny využívania Veporských vrchov výrazne ovplyvnila doprava dreva. Pred rozvojom železníc sa využívali vodné toky a lesnícke tajchy, ktoré zadržiavali vodu a podľa potreby umožňovali zvýšiť hladinu na plavenie. Na prelome 19. a 20. storočia začala vodnú dopravu nahrádzať lesná železnica; výstavba Čiernohronskej lesnej železnice sa začala v roku 1908.
Tieto súvislosti približuje Lesnícky skanzen vo Vydrovskej doline pri Čiernom Balogu. Jeho expozície vysvetľujú nielen ťažbu a prepravu dreva, ale aj fungovanie lesa a jednotlivé lesnícke činnosti.
- Doprava dreva: ukážky vodných a suchých splavov, lanoviek, lesných železníc a lesných ciest.
- Lesné prostredie: zastavenia venované typom lesov, mokradiam, živočíchom a úpravám bystrín.
- Symbolický lesnícky cintorín: pietne miesto v doline Korytárska pripomínajúce obete práce v lesoch.
Zdroje a ďalšie informácie
Chýba nám tu niečo? Doplníme.