Spišsko-gemerský kras
Spišsko-gemerský kras je geomorfologický celok Slovenského rudohoria, ktorý zahŕňa Muránsku planinu a Slovenský raj. Rozprestiera sa medzi Horehroním, Gemerom a Spišom a jeho charakter určujú vysoko položené krasové plošiny, strmé skalné okraje, hlboké rokliny a rozsiahle podzemné priestory. Najznámejším sprístupneným jaskynným útvarom je Dobšinská ľadová jaskyňa, od roku 2000 súčasť svetového prírodného dedičstva UNESCO.
Poloha a geomorfologické zaradenie
V geomorfologickom členení Slovenska patrí Spišsko-gemerský kras do oblasti Slovenské rudohorie, subprovincie Vnútorné Západné Karpaty a provincie Západné Karpaty. Jeho dve časti majú samostatné názvy a výrazne odlišnú podobu krajiny: Muránska planina leží na juhozápade, Slovenský raj na severovýchode. Spája ich úzky horský výbežok.
Spišsko-gemerský kras nie je totožný so Slovenským krasom. Ide o dva samostatné geomorfologické celky, hoci v oboch sa vyvinul planinový kras. Rovnako treba odlišovať prírodné hranice podcelkov od hraníc rovnomenných národných parkov. Geomorfologické členenie opisuje reliéf, zatiaľ čo hranice chránených území vychádzajú z ich právneho vymedzenia.
- Muránska planina: juhozápadný podcelok s rozsiahlou karbonátovou plošinou, suchými dolinami, priepasťami a skalnými bralami.
- Slovenský raj: severovýchodný podcelok, v ktorom vodné toky rozčlenili pôvodné plošiny na sústavu planín, kaňonov a roklín.
- Kľak: najvyšší vrch Spišsko-gemerského krasu, dosahujúci približne 1 409 metrov nad morom, leží na Muránskej planine.
Horniny a vznik krasovej krajiny
Základ krajinného rázu vytvárajú druhohorné vápence a dolomity. Ich priepustnosť cez pukliny a rozpustnosť umožnili vznik krasových jám, ponorov, vyvieračiek, jaskýň aj priepastí. Výslednú podobu územia však neurčovalo iba rozpúšťanie hornín: významné boli aj tektonické pohyby, zdvíhanie pohoria a mechanická erózia vodných tokov.
Muránska planina má zložitú príkrovovú stavbu. Nad staršími podložnými horninami ležia viaceré horninové jednotky, pričom najvýraznejšiu masu planiny tvoria vápence a dolomity muránskeho príkrovu. Geologický vývoj zahŕňal aj mladšiu sopečnú činnosť; jej stopy sa zachovali napríklad v oblasti Kľaku v podobe andezitových telies.
Pre návštevníka je podstatný kontrast medzi mierne zvlneným povrchom náhorných plošín a ich strmými okrajmi. Krajina preto nepôsobí ako súvislý horský hrebeň. Plošiny sa miestami končia bralami a doliny sa zarezávajú hlboko pod ich úroveň.
Slovenský raj: planiny rozdelené roklinami
V Slovenskom raji sa zachovali zvyšky pôvodne súvislého plochého povrchu, ktoré dnes predstavujú planiny Glac, Geravy, Pelc a Skala. Medzi nimi vodné toky vytvorili úzke doliny s vodopádmi a skalnými stupňami. Rozdiel medzi otvorenejším povrchom planín a stiesnenými roklinami patrí k najvýraznejším znakom tejto časti krasu.
Osobitné postavenie má Prielom Hornádu, kde rieka prechádza kaňonovitou dolinou. Medzi známe rokliny patria Suchá Belá, Piecky, Veľký Sokol a Kyseľ. Nie sú to iba turistické ciele, ale aj konkrétne príklady toho, ako povrchová voda modeluje vápencové pohorie.
Muránska planina: podzemie, bralá a horské lúky
Centrálnu časť Muránskej planiny tvorí rozsiahla vápencovo-dolomitická plošina. Jej krasový charakter sa prejavuje množstvom povrchových aj podzemných útvarov: od škrapov a závrtov cez skalné veže a brány až po jaskynné systémy. K významným podzemným lokalitám patrí Bobačka s bohatou sintrovou výzdobou.
Krajina nesie aj stopy dlhodobého hospodárenia. Veľká lúka vznikla odlesnením a svoj lúčny charakter si zachováva obhospodarovaním. V jej západnej časti sa nachádzajú krasové jamy, ktorými sa plošina odvodňuje. Chov a pastva koní sú tu zároveň súčasťou využívania krajiny aj udržiavania lúčnych spoločenstiev.
Voda na povrchu a v podzemí
Severnú časť Slovenského raja odvodňuje Hornád s prítokmi, medzi ktoré patria Veľká Biela voda, Biely potok a Lesnica. Južnou časťou preteká Hnilec, smerujúci zo západu na východ. Jeho prehradením vznikla vodná nádrž Palcmanská Maša. Hnilec sa neskôr vlieva do Hornádu mimo územia Slovenského raja.
Na Muránskej planine prebieha rozvodie medzi povodiami Hrona a Slanej. Povrchové toky pritom vysvetľujú len časť vodného režimu krasu: voda preniká puklinami do horninového masívu a vystupuje v prameňoch a vyvieračkách. Ponory, suché doliny a podzemné priestory preto tvoria navzájom súvisiace časti odvodňovania územia.
Dobšinská ľadová jaskyňa
Dobšinská ľadová jaskyňa sa nachádza na juhozápadnom okraji Národného parku Slovenský raj, na severnom svahu vrchu Duča nad dolinou Hnilca. Jej priestory vznikali aj pôsobením dávneho ponorného toku Hnilca. Neskoršie zrútenia oddelili časť podzemia od Stratenskej jaskyne a vytvorili podmienky na hromadenie studeného vzduchu.
Severná orientácia vstupu a klesajúci tvar priestorov umožňujú zimné ochladzovanie podzemia. Presakujúca voda tu zamŕza a vytvára podlahový ľad, ľadopády, stalagmity a stĺpy. Jaskyňa je sprístupnená na organizované prehliadky; pred návštevou treba overiť prevádzkový kalendár a počítať s potrebou teplého oblečenia a pevnej obuvi.
Príroda a konkrétne ciele návštevy
Ochranu prírodných hodnôt zabezpečujú najmä Národný park Slovenský raj a Národný park Muránska planina. Lesy, skalné stanovištia, rokliny a lúky poskytujú podmienky druhom s rozdielnymi ekologickými nárokmi. V Slovenskom raji rastú napríklad poniklec slovenský, zvonček karpatský či jazyčník sibírsky. Symbolom Muránskej planiny je lykovec muránsky, miestny endemit viazaný na jej skalné lokality.
- Muránsky hrad na Cigánke: zrúcanina nad obcou Muráň, ku ktorej vedie náučný chodník. Jeho prvá písomná zmienka pochádza z roku 1271.
- Veľká lúka: lokalita, kde možno sledovať spojenie horského lúčneho prostredia, krasových jám a tradičného chovu koní.
- Dobšinská ľadová jaskyňa: sprístupnený príklad podzemného krasu s výraznou ľadovou výplňou.
- Glac, Geravy a Prielom Hornádu: lokality ukazujúce rozdiel medzi náhornými plošinami a hlboko zarezaným riečnym reliéfom Slovenského raja.
Zdroje a ďalšie informácie
Chýba nám tu niečo? Doplníme.