Štiavnické vrchy
Štiavnické vrchy sú sopečné pohorie na strednom Slovensku, patriace do oblasti Slovenské stredohorie vo Vnútorných Západných Karpatoch. Ich najvyšším vrchom je Sitno s nadmorskou výškou 1 009 metrov. Pohorie je významné pozostatkami rozsiahleho stratovulkánu, prelínaním teplomilnej a horskej prírody aj baníckou krajinou s historickými vodnými nádržami – tajchmi.
Poloha a charakter krajiny
Ústredným mestom pohoria je Banská Štiavnica. Štiavnické vrchy však ďaleko presahujú jej bezprostredné okolie: zahŕňajú krajinu pri Hodruši-Hámroch, Vyhniach, Sklených Tepliciach, Štiavnických Baniach či Prenčove a juhozápadným okrajom zasahujú aj do okresu Levice. Nejde teda o pohorie obmedzené na okres Banská Štiavnica.
Na severe svahy klesajú do doliny Hrona a k Žiarskej kotline. Na východe leží Pliešovská kotlina, ktorá oddeľuje Štiavnické vrchy od Javoria; juhovýchodným smerom reliéf prechádza ku Krupinskej planine. Krajinu netvorí jediný súvislý hrebeň. Charakterizujú ju rozvetvené chrbty, hlboké doliny, skalnaté vrcholy a zníženiny, v ktorých vznikali sídla aj banské prevádzky.
Pozostatky štiavnického stratovulkánu
Základ pohoria vznikol sopečnou činnosťou v neogéne. Najväčší rozmach aktivity štiavnického stratovulkánu spadá približne do obdobia pred 16,5 až 11,5 milióna rokov. Jeho produkty zasahovali aj za hranice dnešných Štiavnických vrchov. Súčasné pohorie preto nemožno stotožniť s celým pôvodným sopečným telesom.
Vývoj zahŕňal opakované výlevy lávy, ukladanie sopečného materiálu, vznik rozsiahlej kaldery aj prenikanie magmy do podložia. Neskoršie tektonické pohyby a erózia pôvodnú stavbu výrazne pretvorili. Zastúpené sú andezity, ryolity, bazalty aj horniny vzniknuté zo sopečných úlomkov. V okolí Vyhní, Sklených Teplíc a Hodruše vystupujú tiež staršie horniny vrátane karbonátov.
Rozdielna odolnosť podložia sa prejavuje skalnými stenami, bralami a sutinami. S geologickým vývojom súvisí aj drahokovové a polymetalické zrudnenie, ktoré podmienilo rozvoj baníctva.
Sitno a skalnaté dominanty
Sitno predstavuje najvyššiu a prírodovedne významnú dominantu Štiavnických vrchov. Jeho vrcholová časť je eróznym zvyškom lávového prúdu. Rozdielne odolné vulkanické horniny umožnili vznik výrazných skalných hradieb; severné steny dosahujú miestami výšku približne 50 metrov.
Masív je chránený ako národná prírodná rezervácia Sitno. Stretávajú sa tu teplomilné a horské prvky rastlinstva. Medzi botanicky významné druhy patrí poniklec veľkokvetý či vudsia skalná. Hodnota Sitna tak nespočíva iba v jeho nadmorskej výške, ale aj v spojení skalného reliéfu a rozmanitých prírodných stanovíšť.
Voda, rozvodie a tajchy
Územie odvodňujú toky patriace do povodí Hrona a Ipľa. K Hronu smerujú napríklad Hodrušský a Vyhniansky potok, do povodia Ipľa patrí Štiavnica. Prirodzené vodné pomery výrazne zmenilo baníctvo: podzemné vody z centrálnej časti odvádza Voznická odvodňovacia štôlňa priamo do Hrona.
Tajchy nie sú prírodné jazerá. Sú súčasťou technického systému, ktorý zhromažďoval vodu pre banské a úpravnícke zariadenia. Nádrže dopĺňali zberné a náhonné jarky i vodné štôlne. Sústava sa rozvíjala najmä v 18. storočí a umožňovala využívať vodnú energiu pri ťažbe a spracovaní rúd.
- Počúvadlianske jazero leží pod Sitnom a patrí k známym tajchom pohoria.
- Veľká a Malá Richňava sú historické nádrže pri Štiavnických Baniach.
- Klinger a Rozgrund patria k vodným dielam v okolí Banskej Štiavnice.
- Žakýlske pleso je na rozdiel od tajchov prirodzenou vodnou plochou, chránenou ako prírodná pamiatka.
Lesy, lúky a prelínanie druhov
Prírodnú pestrosť vysvetľuje poloha medzi teplejším juhom a chladnejšími karpatskými oblasťami. Na výslnných skalách a suchých svahoch rastú teplomilné a suchomilné druhy, zatiaľ čo tienené doliny a severné sutiny poskytujú podmienky horským rastlinám. Rozdiely zosilňuje orientácia svahov, vlhkosť aj horninové podložie.
V nižších polohách prevládajú dubové, hrabové a zmiešané lesy. Vyššie sa uplatňujú bučiny s jedľou, na sutinách porasty s javormi, jaseňmi a lipami. Podmáčané lúky sú stanovišťami kosatca sibírskeho, mečíka škridlovitého a viacerých vstavačov. V okolí Sklených Teplíc sa na karbonátové podložie viaže aj výskyt tisu.
Zo živočíchov sú doložené rys ostrovid, mačka divá či vydra riečna. V lesoch žijú ďateľ čierny a holub plúžik, zo vzácnejších dravcov tu hniezdi sokol sťahovavý. Staré lesné porasty poskytujú prostredie roháčom a fúzačom.
Chránená krajinná oblasť a prírodné lokality
Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy bola vyhlásená 22. septembra 1979. Chráni prírodné hodnoty územia, ktorého podobu zároveň výrazne ovplyvnilo osídlenie a stáročné hospodárenie. Geografické pohorie a rovnomenná chránená krajinná oblasť nie sú totožné pojmy; ani výmeru CHKO nemožno automaticky uvádzať ako rozlohu pohoria.
- Kamenné more vo Vyhniach tvorí rozsiahle blokovisko ryolitových balvanov.
- Szabóova skala chráni výrazné ryolitové bralo a jeho prírodné spoločenstvá.
- Kašivárová je významná zachovanými pralesovitými dubinami.
- Kojatín ukazuje selektívne zvetrávanie vulkanických hornín vrátane skalných hríbov.
- Putikov vŕšok dokumentuje mladšiu, pleistocénnu sopečnú činnosť.
Banícke dedičstvo a poznávanie pohoria
Ťažba zlata, striebra a ďalších kovov zanechala v krajine štôlne, šachty, odvaly aj vodohospodárske stavby. Historické mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky jeho okolia boli v roku 1993 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Zápis sa nevzťahuje automaticky na celé pohorie.
Geologické a banícke súvislosti približuje Banskoštiavnický geopark, ktorý je od roku 2016 národným geoparkom Slovenskej republiky. Jeho súčasťou sú náučné chodníky a geologické či montanistické lokality. Pre pešie poznávanie centrálnej časti pohoria má význam aj Štefultov a turistická križovatka Krížna pod Sitnom, kde sa stretávajú značené trasy. V rezerváciách treba pri plánovaní pohybu rešpektovať miestne značenie a ochranné podmienky konkrétneho územia.
Zdroje a ďalšie informácie
Chýba nám tu niečo? Doplníme.