Slovenský kras
Slovenský kras je geomorfologický celok na juhovýchode Slovenska pri hranici s Maďarskom, v oblasti Slovenského rudohoria. Charakterizujú ho vápencové planiny oddelené hlbokými dolinami a tiesňavami, ako aj rozsiahle podzemné krasové systémy. S priľahlým Aggteleckým krasom tvorí súvislú cezhraničnú krasovú krajinu; jej jaskyne sú od roku 1995 súčasťou svetového dedičstva UNESCO.
Poloha a geografické zaradenie
V geomorfologickom členení patrí Slovenský kras do Vnútorných Západných Karpát, do oblasti Slovenské rudohorie. Jeho jednotlivé časti sa rozkladajú v širšom okolí Rožňavy, Plešivca, Silice, Turne nad Bodvou a Jasova. Rožňavská kotlina, Revúcka vrchovina a Volovské vrchy predstavujú samostatné susedné geomorfologické celky, nie podcelky Slovenského krasu.
Pohorie, národný park a biosférická rezervácia nie sú totožné územné jednotky. Pohorie vymedzuje geomorfologické členenie, kým hranice národného parku určuje právny predpis. Biosférická rezervácia zahŕňa aj širšie zázemie a vyjadruje prepojenie ochrany prírody, výskumu a využívania krajiny človekom.
Deväť podcelkov a sedem hlavných planín
Slovenský kras má deväť geomorfologických podcelkov. Často uvádzaných sedem planín preto nemožno zamieňať s úplným geomorfologickým členením. Okrem planín sem patria aj Jelšavský kras a Turnianska kotlina.
- Západná časť: Jelšavský kras, Koniarska planina a Plešivská planina.
- Stredná časť: Silická planina a Horný vrch.
- Východná a juhovýchodná časť: Zádielska planina, Jasovská planina, Dolný vrch a Turnianska kotlina.
Silické úboče sú geomorfologickou časťou Silickej planiny, Borčianska brázda časťou Horného vrchu. Nemajú teda rovnaké postavenie ako deväť uvedených podcelkov. Turnianska kotlina oddeľuje Horný vrch od Dolného vrchu a výrazne sa odlišuje od okolitého planinového reliéfu.
Ako vznikla krasová krajina
Základnou stavebnou jednotkou územia je silický príkrov. Pre rozvoj krasu sú zvlášť významné druhohorné vápence a dolomity, najmä svetlé wettersteinské vápence. Dnešnú podobu krajiny ovplyvnili tektonické pohyby, zahlbovanie vodných tokov aj rozpúšťanie vápenca vodou.
Pre planinový kras sú typické pomerne ploché náhorné povrchy, ktoré na okrajoch prechádzajú do strmých strání a skalných stien. Na planinách sa nachádzajú škrapy, krasové jamy nazývané aj závrty a väčšie zníženiny vznikajúce ich spájaním. Rozsiahlejšie škrapové polia sa vyskytujú napríklad pri Kečove.
Kontrast k planinám vytvárajú Zádielska tiesňava, Hájska tiesňava a kaňonovité doliny Slanej a Štítnika. Tieto formy ukazujú, že Slovenský kras nie je jednoliata plošina, ale sústava oddelených masívov s výraznými výškovými rozdielmi.
Voda na povrchu a v podzemí
Na krasových planinách je povrchová riečna sieť slabo rozvinutá. Zrážková voda preniká puklinami do hornín, presúva sa podzemím a na úpätiach planín vystupuje vo vyvieračkách. Niektoré povrchové potoky zanikajú v ponoroch. Krasové zásobárne podzemnej vody majú význam aj pre zásobovanie okolitých sídiel.
Na odvodňovaní územia sa podieľajú Slaná, Štítnik a Bodva, ktoré prijímajú vody z krasových masívov. Názorným príkladom podzemného obehu je Čierny potok v silicko-gombaseckom jaskynnom systéme. Jeho voda vystupuje na povrch Čiernou vyvieračkou pod Gombaseckou jaskyňou.
Jaskyne a stopy ľudského osídlenia
Podzemie Slovenského krasu zahŕňa riečne jaskyne, priepasti aj priestory s ľadovou výplňou. Význam jaskýň nespočíva iba v sintrovej výzdobe: zachovali sa v nich archeologické nálezy, pozostatky živočíchov a doklady vývoja krajiny.
- Domica: leží na juhozápadnom okraji Silickej planiny a tvorí spoločný systém s maďarskou jaskyňou Baradla. Je významným náleziskom neolitickej bukovohorskej kultúry.
- Gombasecká jaskyňa: nachádza sa na západnom úpätí Silickej planiny v doline Slanej. Charakteristické sú pre ňu tenké sintrové brčká.
- Jasovská jaskyňa: leží pri Jasove na východnom okraji krasovej oblasti. Verejnosti ju sprístupnili už v roku 1846.
- Silická ľadnica: jej horná priepasťovitá časť má ľadovú výplň súvisiacu s hromadením studeného vzduchu.
Ochtinská aragonitová jaskyňa síce patrí do spoločnej lokality svetového dedičstva Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu, geograficky však leží v Revúckej vrchovine. Nemožno ju preto uvádzať ako jaskyňu nachádzajúcu sa v geomorfologickom celku Slovenský kras.
Lesy, lúky a rozdielne mikroklímy
Rastlinstvo odráža polohu na styku panónskej a západokarpatskej flóry. Výslnné svahy poskytujú podmienky teplomilným spoločenstvám, kým v zatienených tiesňavách a krasových zníženinách sa uplatňuje chladnejšia mikroklíma. Klimatická a vegetačná inverzia umožňuje blízke susedstvo druhov s rozdielnymi nárokmi.
Medzi hlavné lesné dreviny patria buk lesný, dub zimný a hrab obyčajný. Na suchých skalnatých stanovištiach rastú drieňové dúbravy, v najvyšších polohách aj jedľovo-bukové lesy. Dnešná mozaika lesov, lúk a pasienkov je zároveň výsledkom dlhodobého hospodárenia; opustené pasienky postupne zarastajú drevinami.
Zo živočíchov sú doložené napríklad sága stepná, modlivka zelená, jašterica zelená či užovka stromová. Jaskyne predstavujú osobitné prostredie pre podzemné bezstavovce a významné zimoviská netopierov vrátane podkovára malého a netopiera obyčajného.
Ochrana prírody a medzinárodný význam
Chránená krajinná oblasť Slovenský kras vznikla v roku 1973. Do medzinárodnej siete biosférických rezervácií UNESCO bolo územie zaradené v roku 1977 ako prvé na Slovensku. Národným parkom sa stalo v roku 2002; tieto dátumy označujú rozdielne etapy ochrany.
Program starostlivosti na roky 2024 – 2033 uvádza po zonácii výmeru národného parku 35 522,52 hektára. Jeho územie sa prekrýva aj s chráneným vtáčím územím a územiami európskeho významu sústavy Natura 2000. Zápis jaskýň do svetového dedičstva je ďalšou, samostatnou formou medzinárodného uznania.
Náučné chodníky na spoznávanie krasu
Konkrétnou možnosťou spoznávania povrchovej krajiny je náučný chodník Domica. Začína sa pri vstupnom areáli jaskyne, prechádza zvlneným krasovým terénom a vracia sa k východisku. Jeho informačné panely približujú geológiu, rastlinstvo aj živočíšstvo.
Náučný chodník Zádielska tiesňava sa začína za obcou Zádiel a vedie proti toku Blatného potoka. Tvorí okruh so siedmimi zastávkami venovanými okrem prírody aj hospodáreniu a histórii osídlenia. Pred návštevou podzemia je vhodné osobitne overiť prevádzku vybranej jaskyne; existencia jaskyne ani jej zápis v UNESCO neznamenajú voľný vstup.
Zdroje a ďalšie informácie
Chýba nám tu niečo? Doplníme.