Bachureň
Bachureň je pohorie na severovýchode Slovenska v Prešovskom kraji, rozprestierajúce sa prevažne v okresoch Sabinov a Prešov, malou časťou aj v okrese Levoča. Jeho najvyšším bodom je rovnomenný vrch Bachureň, ktorý presahuje nadmorskú výšku 1 080 metrov. Pre pohorie sú charakteristické pieskovcové masívy rozčlenené hlbokými dolinami, striedanie lesov s lúkami a miestny krasový ostrov s jaskyňou Zlá diera.
Kde sa Bachureň nachádza
Pohorie zaberá približne 124 štvorcových kilometrov. Orientačne ho možno zaradiť do priestoru medzi Torysou, Vyšným Slavkovom, Fričovcami a Sabinovom. Na západe susedí s Levočskými vrchmi, na juhu s Braniskom a Šarišskou vrchovinou; severný a východný okraj lemuje Spišsko-šarišské medzihorie.
V geomorfologickom členení Slovenska patrí Bachureň do Podhôľno-magurskej oblasti Vonkajších Západných Karpát. Toto zaradenie treba odlišovať od geologickej stavby: horniny pohoria patria k vnútrokarpatskému paleogénu. Geomorfologické a geologické členenie opisujú odlišné vlastnosti územia, preto tieto názvy nie sú v rozpore.
Pieskovcové masívy a hlboké doliny
Základ dnešného pohoria vznikal v paleogénnom morskom sedimentačnom priestore. Významné zastúpenie majú pieskovce, ílovce a miestami zlepence. Neskoršie tektonické pohyby a erózia rozčlenili pôvodné povrchy a vytvorili dnešnú hornatinnú krajinu.
Rozdielna odolnosť hornín sa prejavuje priamo v teréne. Hrubé pieskovcové lavice vytvárajú vyššie chrbty a odolné vyvýšeniny, označované ako tvrdoše. Okraje masívu sú výrazne rozrezané: potoky tu vyhĺbili úzke doliny s priečnym profilom pripomínajúcim písmeno V. Takýto charakter majú napríklad doliny Malej Svinky a potoka Čierny močiar.
Na formovaní svahov sa podieľalo aj mrazové zvetrávanie a premiestňovanie pôdneho a horninového materiálu počas chladných období štvrtohôr. Dnešný reliéf teda nie je iba výsledkom zdvihnutia pohoria, ale aj dlhodobého rozrušovania a odnosu hornín.
Najvyšší vrch a ďalšie výrazné body
Názov Bachureň označuje celé pohorie aj jeho najvyšší vrch. Vyššia, masívnejšia časť pohoria má prevažne lesnatý charakter; na samotnom vrchole Bachurne vystupujú pieskovcové skalky. K ďalším výrazným bodom patria Magura, Bučie a turisticky využívaná Mindžová.
- Bachureň: najvyšší vrch pohoria, s lesným prostredím a pieskovcovými skalnými výstupmi vo vrcholovej časti.
- Magura: vrch dosahujúci približne 1 064 metrov, uvádzaný aj v územnoplánovacích podkladoch obce Lipovce.
- Bučie: vrch vysoký približne 1 006 metrov; v jeho juhovýchodnom svahu sa nachádza krasová lokalita so Zlou dierou.
- Mindžová: turistický cieľ s kovovou rozhľadňou Chotárna a neďalekou útulňou, odlišný charakterom návštevy od lesnatého najvyššieho vrchu.
Vodstvo: pohorie neodvodňuje iba Malá Svinka
Potoky Bachurne odvádzajú vodu do Torysy aj Svinky. Pohorie preto nemožno celé označiť za povodie Malej Svinky. Vodné toky zároveň patria k hlavným činiteľom, ktoré rozčleňujú jeho okraje a odnášajú materiál do nižšie položených území.
Malá Svinka a Čierny močiar sú konkrétnymi príkladmi tokov spojených s hlboko zarezanými dolinami. Pri poznávaní Bachurne tak majú význam nielen vrcholy a horské chrbty, ale aj dolinové priestory, na ktorých sa dá sledovať erózna činnosť vody.
Lesy, lúky a preskúmaná fauna mäkkýšov
Bachureň patrí vo fytogeografickom členení do bukovej zóny. Jej prírodné prostredie však netvorí jediný typ lesa: výskum tu rozlišoval listnaté, zmiešané aj ihličnaté porasty, trvalé trávne porasty, brehové porasty vodných tokov a skalné stanovištia. V severnej časti a pri južnom okraji pohoria sa uplatňuje odlesnená krajina s lúkami okolo sídiel.
Konkrétnym dokladom druhovej rozmanitosti je výskum Marka Čiliaka a Jozefa Šteffeka, publikovaný v roku 2013. Počas terénnych prác v rokoch 2009 až 2011 zaznamenali na 78 lokalitách 108 druhov mäkkýšov. Tento údaj vyjadruje výsledok daného prieskumu, nie priebežne aktualizovaný súpis všetkých druhov pohoria.
Približne polovicu zaznamenaných druhov tvorili lesné druhy v širšom zmysle. Výsledky zároveň ukazujú, prečo je pri hodnotení prírody dôležité sledovať viacero stanovíšť, nielen najvyššie alebo turisticky najznámejšie miesta.
Krasový ostrov a jaskyňa Zlá diera
V prevažne flyšovom pohorí predstavuje osobitnú lokalitu územie Na skaly nad Lipovcami. Vystupuje tu izolovaná kryha druhohorných dolomitov, v ktorej vznikla jaskyňa Zlá diera. Geologicky sú tieto horniny späté so severným obalom Braniska, geomorfologicky však lokalita patrí do Bachurne.
Odborný speleologický opis charakterizuje Zlú dieru ako vrstevnato-rútivú jaskyňu. Jej podobu výrazne ovplyvnilo rútenie horninových blokov; súčasťou podzemia je veľká sieň a systém chodieb označovaný ako Labyrint. Jaskyňa je prírodnou pamiatkou a verejnosti bola sprístupnená v roku 1999.
Prehliadka prebieha so sprievodcom a prilbou. Podzemie nemá elektrické osvetlenie, čo odlišuje návštevu od bežnej prehliadky osvetlených jaskynných chodníkov.
- Na vstup je potrebná pevná obuv a teplejšie oblečenie.
- Prevádzka má sezónny režim; možnosť návštevy treba preveriť u prevádzkovateľa.
- Najmä v okrajových mesiacoch sezóny prevádzkovateľ odporúča telefonicky overiť vstup.
Overené turistické ciele
Jedným z konkrétnych cieľov v pohorí je rozhľadňa Chotárna na Mindžovej. Kovová konštrukcia dosahuje výšku 13,5 metra a umožňuje výhľady na Čergov, Levočské vrchy a Vysoké Tatry. V jej blízkosti sa nachádza turistická útulňa. Prístup z lokality Buče pri Renčišove opisuje krajská organizácia cestovného ruchu cez sedlo Buče a následne smerom na Mindžovú.
Turistické využívanie najvyššieho vrchu dokladajú aj podujatia lipianskych turistov. Mesto Lipany napríklad zaradilo do kalendára na 26. decembra 2025 Štefanský výstup na Bachureň. Ide o doloženú organizovanú aktivitu, nie o potvrdenie každoročného termínu či nemenného priebehu trasy.
Zdroje a ďalšie informácie
Chýba nám tu niečo? Doplníme.