Vihorlatské vrchy
Vihorlatské vrchy sú najvýchodnejším sopečným pohorím Slovenska a rozprestierajú sa v Prešovskom a Košickom kraji nad Východoslovenskou nížinou. Ich najvyšším vrcholom je Vihorlat s nadmorskou výškou približne 1 076 metrov. Pohorie je významné rozsiahlymi bukovými lesmi, zosuvovým jazerom Morské oko a prírodnými lesmi zahrnutými do svetového dedičstva UNESCO.
Poloha a členenie pohoria
Slovenská časť Vihorlatských vrchov zasahuje do okresov Humenné, Snina, Michalovce a Sobrance. Pohorie leží v priestore medzi mestami Humenné, Snina, Strážske, Michalovce a Sobrance; jeho východná časť dosahuje slovensko-ukrajinskú hranicu. Na južnej strane vytvára výrazný horský okraj nad nížinnou krajinou Zemplína, zatiaľ čo severné svahy klesajú k doline Cirochy.
V geomorfologickom členení patrí do Vihorlatsko-gutinskej oblasti. Rozlišujú sa v ňom tri podcelky: Humenské vrchy, Vihorlat a Popriečny. Podcelok Vihorlat sa ďalej člení na Kyjovskú planinu, Vihorlatskú hornatinu a Jasenovskú hornatinu. Názov Vihorlat teda označuje nielen najvyšší vrch, ale aj rozsiahlejšiu časť pohoria a chránenú krajinnú oblasť; tieto územia nemajú totožné hranice.
Sopečný pôvod a dnešný reliéf
Prevažnú časť horského masívu budujú neogénne sopečné horniny, najmä andezity a materiál vzniknutý pri sopečných erupciách. Dnešná krajina však nie je neporušeným povrchom dávnych sopiek. Je výsledkom následného rozrušovania hornín, zarezávania potokov, tektonických pohybov a rozsiahlych svahových deformácií.
Charakteristické sú strmé svahy, hlboké doliny, skalné bralá, sutiny a blokové polia. Zosuvy tu nepredstavujú iba okrajový jav: priamo sa podieľali na vzniku prírodných jazier. Geologická stavba nie je v celom pohorí rovnaká. V západných Humenských vrchoch vystupujú aj staršie usadené horniny vrátane vápencov a dolomitov, preto nemožno každý jeho hrebeň považovať za andezitový.
Vihorlat, Sninský kameň a horské lesy
Najvyšší vrch Vihorlat dosahuje približne 1 076 metrov. Ďalším výrazným bodom je Sninský kameň, ktorého andezitové bralá patria k najcharakteristickejším skalným útvarom pohoria. V lesnatej krajine vystupujú nad okolité koruny stromov a poskytujú výhľad na Morské oko, okolité bučiny aj krajinu pri Ciroche.
- Vihorlat: najvyšší vrchol pohoria a lokalita prirodzených vrcholových a podvrcholových spoločenstiev.
- Sninský kameň: skalný masív s uvádzanou výškou približne 1 005 metrov, dostupný po značených turistických chodníkoch.
- Motrogon: vrch spojený s výraznými svahovými deformáciami a vznikom Morského oka.
- Jedlinka: lesná lokalita významná zachovaným výskytom pôvodnej jedle a smreka vo Vihorlatských vrchoch.
Lesy sú základným prvkom tunajšej krajiny. Najväčšie zastúpenie má buk, ku ktorému sa podľa polohy pridávajú duby, hraby, javory, jasene či jedľa. V okolí Morského oka, Motrogonu, Jedlinky a Sninského kameňa sa zachovali porasty s prirodzenou až pralesovitou štruktúrou.
Morské oko a vody pohoria
Morské oko je prírodné jazero vzniknuté prehradením doliny potoka Okna mohutným zosuvom. Nie je teda vodou vyplneným sopečným kráterom. Sopečný pôvod má horninové prostredie, v ktorom sa zosuv odohral, zatiaľ čo bezprostrednou príčinou vzniku jazera bola bariéra zo zosunutého materiálu.
V pohorí sa nachádza aj Malé Morské oko. Správa chránenej krajinnej oblasti pri ňom uvádza napájanie stálym prameňom a neprítomnosť povrchového odtoku. Vodné prostredie dopĺňajú rašeliniská a horské potoky, ktoré vytvárajú odlišné biotopy od okolitých lesov.
Vody Vihorlatských vrchov patria do povodia Bodrogu. Severné svahy odvodňujú prítoky Cirochy, západné prítoky Laborca a na južnej strane má významné postavenie Okna. Severovýchodná časť odovzdáva vody prostredníctvom prítokov Ublianky do rieky Uh.
Rastlinstvo na rozhraní dvoch oblastí
Vihorlatské vrchy ležia na rozhraní panónskej a karpatskej kveteny. Význam má pritom nielen nadmorská výška, ale aj orientácia svahov: na južných polohách sa uplatňujú teplomilnejšie spoločenstvá, severné svahy poskytujú podmienky horským druhom.
V juhozápadných dubohrabinách je pozoruhodný jarný výskyt bledule jarnej karpatskej. Typickou rastlinou vlhkých miest pri potokoch a lesných cestách je telekia ozdobná, ktorú správa CHKO používa ako symbol Vihorlatu. Rašeliniská hostia napríklad rosičku okrúhlolistú a páperník pošvatý. Tieto mokraďové spoločenstvá sú dôležitou súčasťou prírodnej rozmanitosti inak prevažne zalesneného pohoria.
Živočíchy bukových lesov
Vo vihorlatských lesoch žijú vlk dravý, rys ostrovid a mačka divá. Z vtákov sú doložené bocian čierny, sova dlhochvostá, včelár lesný či orol krikľavý. Vlhké lesné prostredie využíva salamandra škvrnitá a mloky vrátane mloka karpatského.
Významná je aj fauna bezstavovcov, medzi ktorými sa vyskytuje fúzač alpský. Staré, odumierajúce a spadnuté stromy sú preto prirodzenou súčasťou chránených lesov, nie nepotrebným materiálom. Poskytujú prostredie organizmom viazaným na rozkladajúce sa drevo a patria k znakom prirodzeného vývoja lesa.
CHKO Vihorlat a svetové dedičstvo UNESCO
Chránená krajinná oblasť Vihorlat bola vyhlásená v roku 1973 a jej hranice boli upravené v roku 1999. Má výmeru 17 485 hektárov a chráni iba časť Vihorlatských vrchov. Popri nej sa v pohorí uplatňujú aj ďalšie formy ochrany vrátane chráneného vtáčieho územia Vihorlatské vrchy a území európskeho významu.
Do UNESCO nebolo zapísané celé pohorie ani celá CHKO. Vybrané bukové lesy lokality Vihorlat sú od roku 2007 súčasťou medzinárodného zápisu, ktorý dnes nesie názov Staré bukové lesy a bukové pralesy Karpát a iných regiónov Európy. UNESCO v roku 2021 schválilo úpravu hraníc komponentu Vihorlat.
Od 15. septembra 2020 je Morské oko súčasťou prírodnej rezervácie Vihorlatský prales. Do tejto rezervácie boli začlenené aj viaceré dovtedajšie samostatné chránené lokality vrátane Sninského kameňa a Malého Morského oka.
Náučné chodníky a obmedzenia návštevy
Na poznávanie pohoria slúžia náučné chodníky s konkrétnym prírodovedným zameraním. Ich priebeh prepája jazerá, skalné lokality a zachované lesné porasty; návšteva Morského oka pritom nie je náhradou za prípravu na horský výstup na Sninský kameň.
- Morské oko – Sninský kameň – Sninské rybníky: náučný chodník približujúci geológiu, lesné spoločenstvá, živočíchy aj históriu železiarstva.
- Vihorlatskými bučinami: chodník od Poruby pod Vihorlatom cez Starú koniareň a Poľanu pod Vihorlatom do sedla Tri Table.
- Vojenský obvod Valaškovce: pri plánovaní vstupu do tejto časti pohoria treba overiť aktuálne zákazy a mapu trvalo neprístupných priestorov Ministerstva obrany SR.
Turistické značenie samo osebe neruší obmedzenia vojenského obvodu. Ministerstvo obrany zverejňuje priestory s trvalým zákazom vstupu aj dočasné obmedzenia súvisiace s výcvikom. Pred cestou je preto potrebné skontrolovať podmienky pre konkrétny plánovaný deň a úsek.
Zdroje a ďalšie informácie
Chýba nám tu niečo? Doplníme.