Žiar
Žiar je malé jadrové pohorie medzi Hornonitrianskou a Turčianskou kotlinou, na rozhraní hornej Nitry a Turca. Jeho najvyšším vrchom sú Chlieviská s nadmorskou výškou približne 1 024 metrov. Pre pohorie je charakteristické striedanie kryštalických hornín s vápencovými a dolomitovými masívmi; k významným lokalitám patrí bralnatý Vyšehrad s pozostatkami hradiska.
Kde sa pohorie Žiar nachádza
V geomorfologickom členení Slovenska patrí Žiar do Fatransko-tatranskej oblasti Západných Karpát. Zo západu ho ohraničuje Hornonitrianska kotlina, z východu Turčianska kotlina, na severe nadväzuje na Malú Fatru a na juhu na Kremnické vrchy. Jeho polohu približuje priestor medzi Kľačnom, Kláštorom pod Znievom, Skleným a Ráztočnom.
Pohorie nemá podobu priamočiareho hrebeňa. Severná časť prebieha približne od severoseverovýchodu k juhojuhozápadu, kým južná sa stáča do smeru severozápad – juhovýchod. Tento zalomený, približne polmesiacovitý pôdorys súvisí s tektonickým vývojom územia. Žiar tvorí vyzdvihnutý horský blok medzi dvoma kotlinami, ktorých vývoj bol s jeho formovaním úzko prepojený.
Štyri geomorfologické podcelky
Žiar sa člení na štyri podcelky, usporiadané od severu na juh. Rozdiely medzi nimi nespočívajú iba vo výške, ale aj v geologickom podloží a tvare reliéfu.
- Sokol – severná časť pohoria s najvyšším vrchom Chlieviská.
- Vyšehrad – podcelok pomenovaný podľa výrazného bralnatého vrchu s archeologickou lokalitou.
- Horeňovo – časť, v ktorej prevládajú granity a granodiority.
- Rovne – južný podcelok s vápencovým podložím a rozvinutými krasovými javmi.
V severných podcelkoch Sokol a Vyšehrad majú významné zastúpenie druhohorné karbonátové horniny, teda najmä vápence a dolomity. Reliéf však ovplyvňujú aj menej odolné ílovce a ílovité bridlice. Žiar preto nemožno opisovať ako jednotvárny žulový masív ani ako výlučne vápencové pohorie.
Geologická stavba a podoba krajiny
Označenie jadrové pohorie odkazuje na prítomnosť starého kryštalického základu a mladších sedimentárnych hornín. Kryštalinikum Žiaru tvoria predovšetkým granitoidy viacerých typov. V najjužnejšej časti sa zachovali aj metamorfované horniny vrátane biotitických pararúl. Geologická stavba zahŕňa viacero tektonických jednotiek a príkrovových telies, teda horninových celkov premiestnených počas vrásnenia.
Dnešný horský blok je ohraničený zlomami. Doliny, ktoré vznikali aj pozdĺž tektonických línií, ho rozčleňujú na menšie časti. Viaceré majú výrazný profil v tvare písmena V a nevytvárajú široké riečne nivy. Odolnejšie vápence a dolomity vystupujú v podobe brál, zatiaľ čo kryštalické územia majú odlišne modelované svahy a chrbty.
Žiar zároveň oddeľuje odtok smerujúci do Turca od vôd odvádzaných do Nitry a Handlovky. Na turčianskej strane tak patrí do povodia Váhu, na hornonitrianskej do povodia Nitry.
Lesy a skalné stanovištia
Veľkú časť pohoria pokrývajú lesy. V nižších polohách sa uplatňujú dubovo-hrabové porasty, vyššie zmiešané lesy s významným zastúpením buka. Osobitné podmienky vytvárajú vápencové a dolomitové bralá s reliktnými borovicovými porastmi a skalnými stepami. Plochejšie časti stredného a južného Žiaru dopĺňajú lúky a pasienky.
Rozdiel medzi lesným vnútrom pohoria a oslnenými skalnými svahmi dobre ukazuje Vyšehrad. Na jeho vápencovom podklade sa zachovali teplomilné a vápnomilné lesostepné spoločenstvá, ktoré sú významné aj výskytom vzácneho hmyzu.
Vyšehrad: prírodná rezervácia aj hradisko
Vyšehrad v strednej časti Žiaru spája prírodnú a archeologickú hodnotu. Jeho vrcholovú časť tvoria odolné vápence so skalnými stenami a vežami. Masív je chránený ako národná prírodná rezervácia Vyšehrad; predmetom ochrany sú aj lesostepné spoločenstvá a zriedkavé druhy hmyzu.
Výšinná poloha nad komunikačným prechodom medzi Ponitrím a Turcom mala význam pre osídlenie a obranu. Na vrcholovej plošine sa zachovali terénne pozostatky hradiska vrátane valového opevnenia. Lokalita bola využívaná v praveku a dôležitú úlohu zohrala vo veľkomoravskom období. Nejde teda o zrúcaninu kamenného hradu, ale predovšetkým o archeologický areál čitateľný v tvare terénu.
Vyšehrad sprístupňuje náučný chodník s prírodovedným, ochranárskym, historickým a archeologickým zameraním. Vznikol v roku 1982 a neskôr prešiel obnovami. Nadväzuje na značené turistické trasy vrátane Cesty hrdinov SNP.
Kras v južnej časti Žiaru
V podcelku Rovne, v priestore medzi Ráztočnom, Rematou, Bralovou skalou a Horeňovom, sa nachádza krasové územie s povrchovými aj podzemnými formami. Vápence a dolomity tu podliehajú rozpúšťaniu vodou. Výsledkom sú závrty, suché údolia, ponory, jaskyne a priepasti.
O prepojení povrchu s podzemným odtokom svedčí jaskyňa na Lazoch, nazývaná aj Egrešovka. Farbovacím pokusom bolo preukázané jej spojenie s Ráztočnianskou vyvieračkou. Táto časť pohoria je preto významná nielen tvarmi reliéfu, ale aj spôsobom obehu vody. Existencia jaskýň však sama osebe neznamená, že sú turisticky sprístupnené.
Historické a turistické body pohoria
Ďalšou významnou historickou lokalitou je hrad Zniev nad Kláštorom pod Znievom. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1243. Areál sa člení na horný a dolný hrad; z najstaršej stavebnej fázy zostali pozostatky štvorhrannej stavby na temene skaly.
Pri výbere výletu je užitočné rozlišovať medzi konkrétnymi cieľmi, nie posudzovať celé pohorie ako jednu rovnako náročnú trasu:
- Vyšehrad spája bralný reliéf, prírodnú rezerváciu a pozostatky hradiska s náučným chodníkom.
- Zniev predstavuje historický cieľ nad Kláštorom pod Znievom s pozostatkami dvoch častí hradu.
- Hájska skala pri Ráztočne je skalné bralo v južnej časti pohoria; prístup treba plánovať podľa konkrétneho priebehu chodníkov.
Zdroje a ďalšie informácie
Chýba nám tu niečo? Doplníme.