Biele Karpaty
Biele Karpaty sú pohraničné pohorie na západe Slovenska, ktoré pokračuje na Moravu. Ich najvyšším vrchom je Veľká Javorina s výškou 970 m n. m. Charakteristické sú striedaním lesnatých chrbtov, vápencových bradiel a druhovo bohatých lúk v krajine formovanej aj kopaničiarskym osídlením.
Poloha a geomorfologické členenie
V geomorfologickom členení Slovenska patria Biele Karpaty do oblasti Slovensko-moravské Karpaty a subprovincie Vonkajšie Západné Karpaty. Samostatnými celkami tej istej oblasti sú aj Javorníky, Myjavská pahorkatina a Považské podolie. Na slovenskej strane pohorie smerom k Váhu prechádza do Považského podolia, na juhozápade nadväzuje na krajinu Myjavskej a Chvojnickej pahorkatiny.
Slovenské Biele Karpaty sa členia na deväť geomorfologických podcelkov: Žalostinskú vrchovinu, Javorinskú hornatinu, Beštiny, Lopenícku hornatinu, Súčanskú vrchovinu, Kobylináč, Kýčerskú hornatinu, Bošácke bradlá a Vršatské bradlá. Už ich názvy vystihujú rozdielnosť reliéfu: pohorie nie je súvislým radom rovnako vysokých vrchov, ale súborom hornatín, vrchovín a bradlových území.
Flyšové chrbty a vápencové bradlá
Veľkú časť pohoria budujú flyšové sedimenty, v ktorých sa striedajú pieskovce, ílovce, ílovité bridlice a sliene. Ich rozdielna odolnosť voči zvetrávaniu a odnosu sa prejavuje mierne zaoblenými chrbtami a hlboko zarezanými dolinami. Na juhovýchodnom okraji vystupuje bradlové pásmo s odolnými druhohornými vápencami.
Práve vápencové telesá vytvárajú nápadné skalné steny, vežičky a suťoviská. Výrazným príkladom sú Vršatské bradlá nad Vršatským Podhradím. Ich členitosť vznikala postupným rozrušovaním hornín a odstraňovaním menej odolného okolia. Na pomerne malom priestore sa tu stretávajú skalné, lesné a otvorené stanovištia.
Vodstvo a nezvyčajný priebeh Vláry
Biele Karpaty odvodňujú toky patriace do povodí Moravy a Váhu. Osobitným prípadom je Vlára, ktorá prerezáva hlavný horský hrebeň. Jej vývoj je príkladom riečneho pirátstva: zachytila časť vôd pôvodne patriacich do riečnej siete Moravy a odviedla ich na vážsku stranu.
Flyšové podložie má obmedzenú schopnosť akumulovať vodu. Správa chránenej krajinnej oblasti preto pre územie uvádza početné, ale menej výdatné pramene a výrazné kolísanie prietokov. Na niektorých prameniskách vznikajú penovce vyzrážaním uhličitanu vápenatého. Tieto drobné mokraďové stanovištia sú osobitnou súčasťou prírodnej rozmanitosti pohoria.
Lesy a lúky, ktoré potrebujú hospodárenie
Lesné porasty zahŕňajú bučiny a bukové dúbravy, na sutinách a exponovaných svahoch aj lipové a jaseňové javoriny. Vo vrcholovej oblasti Veľkej Javoriny sa zachovali prirodzené javorové bučiny. Rastie v nich mliečivec alpínsky a početné populácie snežienky pravej; staré porasty poskytujú podmienky ďatľovi bielochrbtému či holubovi plúžikovi.
Významnou hodnotou Bielych Karpát sú kvetnaté lúky s orchideami. Správa CHKO medzi ich vzácnymi rastlinami uvádza hmyzovník Holubyho, vstavač obyčajný či vstavač počerný. Lúky však nemožno zachovať iba tým, že sa ponechajú bez zásahov. Bez pravidelného obhospodarovania postupne zarastajú drevinami a strácajú otvorený charakter.
Praktická ochrana preto zahŕňa kosenie a následné odstránenie pokosenej biomasy. Časť plochy sa ponecháva nepokosená ako útočisko pre motýle a ďalšie bezstavovce. Takáto starostlivosť bola zdokumentovaná napríklad v rezervácii Nebrová a na viacerých chránených lúkach južnej časti pohoria. Ochrana prírody tu nadväzuje na niekdajšie hospodárske využívanie krajiny, nie na jeho úplné vylúčenie.
Živočíchy lesov, lúk a skál
Živočíšstvo spája karpatské lesné druhy s druhmi lesostepných a otvorených stanovíšť. Doložené sú motýle jasoň červenooký, jasoň chochlačkový, modráčik bahniskový a modráčik krvavcový. Zo stavovcov sa v oblasti vyskytujú užovka stromová, užovka hladká, bocian čierny, výr skalný a mačka divá.
Rozdielne prostredia sú dôležité aj v rámci jedinej lokality. Na Vršatských bradlách využíva skalné steny sokol sťahovavý, zatiaľ čo staré lesné porasty poskytujú hniezdne možnosti dutinovým hniezdičom. Veľká Javorina je zase doloženou lokalitou modranky karpatskej, nápadného modro sfarbeného ulitníka.
Chránená krajinná oblasť a významné rezervácie
Chránená krajinná oblasť Biele Karpaty bola vyhlásená v roku 1979 a nadväzuje na českú CHKO Bílé Karpaty. Jej hranice sa nekryjú s hranicami pohoria: zahŕňa aj časti Myjavskej a Chvojnickej pahorkatiny a menšie úseky Považského podolia. Okrem Trenčianskeho kraja zasahuje aj do okresu Skalica v Trnavskom kraji.
Rozdielne podoby bielokarpatskej prírody predstavujú najmä tieto rezervácie:
- Veľká Javorina – chráni prirodzené lesy vrcholovej oblasti a východných svahov najvyššieho masívu pohoria vrátane Malej Javoriny.
- Vršatské bradlá – zahŕňajú vápencové bralá, vežičky a suťoviská so spoločenstvami teplomilných aj horských druhov. Rastie tu vzácny všivec chochlatý.
- Nebrová – lúčne územie v Červenokamenskej doline pod osadou Zápechová. Popri orchideách sa tu vyskytujú mečík škridlicovitý a kosatec trávolistý.
- Lednické bradlo – vápencová dominanta nad Lednicou so zrúcaninou hradu a rastlinstvom suchých, teplých skalných stanovíšť.
Kopanice a ovocné stromy
Kopaničiarske osídlenie dotvára krajinu rozptýlenými usadlosťami, lúkami, pasienkami, políčkami a remízkami. S hospodárením sa spájajú aj ovocné stromy a uchovávanie starých odrôd. Správa CHKO založila v Starej Turej na kopanici Súš – Lazy genofondový sad starých odrôd jabloní a hrušiek. Zdokumentovaná starostlivosť zahŕňa výchovný rez stromov a využitie odstrihnutých výhonkov ako vrúbľov.
Veľká Javorina a náučný chodník Okolo Vršatca
Veľká Javorina má aj kultúrnohistorický význam. V 19. storočí bola miestom stretávania slovenských vlastencov s Moravanmi a Čechmi. Na túto tradíciu nadviazali Slávnosti bratstva Čechov a Slovákov.
Konkrétnou možnosťou spoznávania bradlovej časti pohoria je Náučný chodník Okolo Vršatca. Približuje prírodu, ochranu územia a históriu okolia Vršatského Podhradia.
- Priebeh: chata Vršatec – sedlo Chmeľová – okolo masívu Javorník-Babky – sedlo Chotuč – Vršatské Podhradie – popod zrúcaninu Vršatca – chata Vršatec.
- Evidované parametre: okružná pešia trasa s dĺžkou 5,7 km, prevýšením 400 m a orientačným časom prechodu tri hodiny.
- Zastávky a značenie: desať zastávok; chodník je prevažne súbežný s modrou a žltou turistickou značkou.
Uvedený čas je orientačný. Pri prípadnej návšteve hradnej zrúcaniny treba počítať so skalným terénom a zvýšenou opatrnosťou, najmä za mokra.
Zdroje a ďalšie informácie
Chýba nám tu niečo? Doplníme.