Slanské vrchy
Slanské vrchy sú sopečné pohorie na východnom Slovensku, ktoré sa tiahne prevažne severojužným smerom východne od Prešova a Košíc až k hranici s Maďarskom. Ich najvyšším vrcholom je Šimonka s výškou 1 092 m n. m. Pohorie je významné zachovanými lesnými biotopmi, výskytom vzácnych vtákov a historickými ložiskami drahého opálu na Dubníku.
Poloha a geomorfologické členenie
V geomorfologickom členení Slovenska patria Slanské vrchy do Matransko-slanskej oblasti Vnútorných Západných Karpát. Na západe susedia s Košickou kotlinou, na východe s Východoslovenskou pahorkatinou. Rozprestierajú sa v Prešovskom a Košickom kraji, v okresoch Prešov, Vranov nad Topľou, Košice-okolie a Trebišov.
Pohorie netvorí jediný rovnomerný hrebeň. Jeho členenie zahŕňa horské masívy, predhoria aj vnútorné kotliny. Oficiálne sa rozlišuje päť podcelkov:
- Šimonka – severná časť s najvyšším vrcholom pohoria; zahŕňa aj Zlatobanskú kotlinu, Olšavské predhorie a Lúčinskú kotlinu.
- Makovica – podcelok, ku ktorému patria Banské predhorie a Banská kotlina.
- Mošník – jeden z podcelkov strednej časti pohoria.
- Bogota – ďalší samostatne vyčlenený podcelok Slanských vrchov.
- Milič – južná časť pohoria pri slovensko-maďarskej hranici, s geomorfologickou časťou Salašská brázda.
Pozostatky neogénnych sopiek
Základ Slanských vrchov vytvára reťaz menších a väčších andezitových stratovulkánov neogénneho veku. Dnešné vrchy preto nie sú neporušenými sopečnými kužeľmi, ale pozostatkami niekdajších vulkanických telies. Charakteristické sú strmé svahy, zarezané doliny a skalné útvary vystupujúce z lesných porastov.
Konkrétnym príkladom je stratovulkán Šťavica v severozápadnej časti pohoria. Geologický výskum v ňom rozlíšil centrálnu, prechodnú a okrajovú vulkanickú zónu. V jeho stavbe sa uplatňujú andezitové lávové prúdy aj vulkanoklastické horniny, teda materiál vzniknutý rozdrobením a ukladaním sopečných produktov. V centrálnej oblasti boli opísané hydrotermálne premenené horniny a prejavy polymetalického zrudnenia.
Šimonka a lesy severnej časti
Najvyššia Šimonka patrí do rovnomenného severného podcelku. V jej širšom okolí sa rozprestiera územie európskeho významu Šimonka, zasahujúce do katastrov obcí Zlatá Baňa, Pavlovce, Petrovce, Hermanovce nad Topľou, Rudlov a Zámutov. Chránené územie zahŕňa členité lesné partie aj časť Zlatobanskej kotliny.
Predmetom ochrany sú okrem iného bukové a jedľové kvetnaté lesy, kyslomilné bučiny, javorovo-bukové horské lesy a lipovo-javorové sutinové lesy. Zastúpené sú aj silikátové skalné steny, lúčne biotopy a lužné jelšové porasty. Rozmanitosť tu teda nevytvára iba nadmorská výška, ale aj striedanie skalnatých svahov, sutín, vlhkých stanovíšť a otvorených plôch.
Zachované lesné komplexy poskytujú podmienky pre vlka a rysa. V území sa vyskytuje tiež fuzáč alpský a viacero druhov netopierov. Medzi doložené rastliny patrí plamienok alpínsky a plavúň obyčajný.
Chránené vtáčie územie a význam lesov
Rozsiahlu časť pohoria zahŕňa Chránené vtáčie územie Slanské vrchy, ktoré patrí do sústavy Natura 2000. Nie je totožné s geomorfologickým celkom: ide o osobitne vymedzené územie ochrany vtáctva. Jeho lesy dopĺňajú lúky, pasienky a poľnohospodárska krajina predhorí.
Medzi chránené vtáky patria bocian čierny, orol kráľovský, výr skalný, sova dlhochvostá, ďateľ bielochrbtý či muchárik malý. Pre časť týchto druhov sú dôležité staršie lesné porasty, kým iné využívajú aj otvorenú krajinu. Ochrana preto nespočíva len v zachovaní súvislého lesa, ale aj vhodnej štruktúry porastov a nadväzujúcich biotopov.
Dubnícke opálové bane a banícka minulosť
V severnej časti Slanských vrchov sa nachádzajú Dubnícke opálové bane. Hlavným historickým ložiskom drahého opálu bola Libanka, kde vznikla rozsiahla sústava podzemných chodieb. V roku 1771 bol na povrchu nájdený opál Harlekýn s hmotnosťou 607 gramov, uložený v prírodovednom múzeu vo Viedni.
Podzemie má popri mineralogickej a banskej hodnote aj zásadný zoologický význam. Staré banské diela sa stali významným zimoviskom netopierov. Štátna ochrana prírody medzi tunajšími druhmi uvádza podkovára južného, podkovára veľkého, podkovára malého, uchaňu čiernu, lietavca sťahovavého a netopiera brvitého.
Banícka história sa neobmedzuje na opál. V Zlatej Bani prebiehali pokusy o ťažbu zlata a neskôr sa ťažil antimón. Technickou pamiatkou obce je klauzúra z rokov 1819 – 1821: priehradný múr niekdajšej nádrže, ktorá zadržiavala vodu na splavovanie dreva do Solivaru.
Vody pohoria a Herliansky gejzír
Západnú stranu pohoria odvodňujú toky smerujúce do Torysy, Olšavy a Hornádu. Z východných svahov voda odteká do povodia Tople a Ondavy. Výraznou vodnou lokalitou južnej časti je jazero Izra v oblasti Miliča.
Na západnom úpätí ležia Herľany s Herlianskym gejzírom. Jeho vznik súvisí s hľadaním výdatnejšieho zdroja minerálnej vody pre niekdajšie kúpele. Vrt sa začal hĺbiť v roku 1870 a prvá erupcia nastala v roku 1872. Ide o jav aktivovaný ľudským zásahom, nie o prejav dnešnej sopečnej činnosti; vytláčanie vody súvisí s oxidom uhličitým vystupujúcim z podložia.
Dargovský priesmyk a poznávanie pohoria
Dargovský priesmyk je významným miestom vojenských dejín Slanských vrchov. Od 9. decembra 1944 do 18. januára 1945 sa tu odohrávali ťažké boje medzi sovietskymi a nemeckými vojskami. Pripomína ich pamätník Víťazstvo a Sieň bojovej slávy.
Pešiu turistiku v pohorí umožňuje sieť značených chodníkov vrátane hrebeňových úsekov. Program starostlivosti o chránené vtáčie územie uvádza najhustejšiu sieť v oblastiach Šimonky a Miliča. Pri výbere cieľa možno rozlišovať niekoľko tematicky odlišných lokalít:
- Šimonka a jej okolie – najvyššie partie pohoria a chránené lesné biotopy.
- Dubník a Zlatá Baňa – opálové ložiská, banské diela a technické pamiatky.
- Herľany – gejzír spojený s históriou minerálnych vôd a kúpeľov.
- Dargovský priesmyk – pamätné miesta bojov druhej svetovej vojny.
- Milič a jazero Izra – južná časť Slanských vrchov pri štátnej hranici.
Zdroje a ďalšie informácie
Chýba nám tu niečo? Doplníme.